Dlhodobá samoväzba je jednou z najprísnejších foriem väzenského režimu, ktorá môže mať vážne psychické dôsledky. Väzni sú izolovaní od ostatných, čo môže viesť k úzkostiam, depresii a ďalším psychickým problémom. Odborníci už desaťročia upozorňujú na negatívne dopady tejto praxe.

Samoväzba nevznikla ako krutý trest. V 19. storočí ju začali používať reformátori v Pensylvánii s cieľom pomôcť väzňom zamyslieť sa nad svojimi činmi. Postupne sa však ukázalo, že dlhodobá izolácia často neprináša očakávané výsledky a môže zhoršiť psychický stav väzňov.

Téma samoväzby sa stala námetom mnohých literárnych diel, ako napríklad Gróf Monte Cristo. Skutočné historické osobnosti, ako Giacomo Casanova, tiež opisovali izoláciu ako mimoriadne náročnú skúsenosť. Príbehy o samoväzbe prispeli k jej vnímaniu ako symbolu extrémnej osamelosti.

V Európe je používanie samoväzby prísne regulované, zatiaľ čo v Spojených štátoch sa využíva vo väčšom rozsahu. Väznica ADX Florence v Colorade je príkladom zariadenia, kde sú väzni vystavení dlhodobej izolácii, čo vyvoláva diskusie o jej psychických dôsledkoch.

Odborníci varujú, že dlhodobá izolácia môže vážne poškodiť psychické zdravie a jej následky môžu pretrvávať aj po skončení trestu. Mnohé medzinárodné organizácie preto vyzývajú na obmedzenie jej používania a hľadanie alternatívnych riešení.